Čítanie ku kávičke

Malý princ a učiteľ. (autor Peter Belička, jr.)

Voľné nadviazanie na známe dielo Malý princ (Le petit prince) vydané v roku 1943 francúzskeho spisovateľa a pilota Antoina de Saint-Exupéryho. 

Malý princ dorazil na ďalšiu planétu. Prvé, čo zaujalo jeho zrak, bola veľká tabuľa počmáraná kriedou. V kresbách nenachádzal zmysel, no zaujali ho. Okrem tabule si všimol stôl, na ktorom bola tá istá planéta, na ktorej  práve stál, len oveľa oveľa menšia a ešte aj jedna sova. Podišiel k sove a nesmelým hlasom hovorí: „Dobrý deň, kde to som?“

Sova však neodpovedala, tak to skúsil ešte raz. Tento krát hlasnejšie: „Dobrý deň, na akej som planéte?“

Sova bola stále mĺkva, až po chvíľke sa ozvalo spoza tabule, tiché roztrasené: „Tá ti neodpovie…“

Malý princ ostal zarazený, pozrel sa za tabuľu a tam našiel starého pána v bielom plášti, šedivý na tvári, pod plášťom mal starý sveter modrej farby, zapravený do béžových nohavíc s hnedým opaskom.

„… je umelá“ zašomral na záver, nevenujúc pozornosť malému princovi a pokračoval v listovaní hrubej červenej knihy.

„A čo je toto?“ ukázal prstom malý princ na planétu na stole. Nato sa pán v bielom plášti pootočil na stoličke, „Vyzeráš byť zvedavý, to je dobre, takých tu nemávam veľa v poslednej dobe…“ odpil si z pohára teplého čaju a pokračoval „to, môj drahý, je glóbus, je to model planéty na ktorej práve stojíme.“

Malý princ chápavo prikývol, avšak svoj zrak od glóbusu neodtrhol.

„Ty budeš asi ten nový žiak.“ pokračoval pán v bielom plášti. „Ja som učiteľ, žiaci z okolitých planét sem chodia a ja ich vyučujem, ja to tu vediem.“

Malý princ chvíľu rozmýšľal: „Ako to myslíte, že to tu vediete?“

„Ja zadávam úlohy a vediem žiakov, motivujem ich k tomu, aby robili čo je pre nich najlepšie. My sme ako jeden veľký vlak a ja som tu rušeň, chápeš?“

„Asi áno, ale keď ich ťaháte“ malý princ chvíľu hľadal slová. „zakrývate im výhľad.“

Učiteľ sa zamračil: „Čo sa tu, akože snažíš naznačiť, mladý pán? Spochybňuješ snáď, že to robím správne?“

Malý princ v zapätí odpovedal „Určite nie, ja len hovorím, že možno, keby ste ich pre zmenu skúsili tlačiť a nie ťahať, mali by možnosť skúsiť aké to je brodiť sa snehom, alebo aké to je, keď lúče slnka žiaria priamo do očí“ Učiteľ ostal nemý. Až po chvíľke opäť prehovoril: „Vieš čo, takto som sa nato nikdy nepozeral.“ Pozrel sa do neba a pokračoval. „ale čo teraz so všetkými tými žiakmi. ktorí už odišli, čo ak oni teraz nevedia, ako sa brodiť snehom a ako sa tešiť zo slnka? Čo ak sú stratení?…“

Malý princ ho prerušil. „to je možné, ale nemajte výčitky svedomia, radšej sa sústreďte na tých žiakov, ktorí ešte len prídu. Možno sa tí noví žiaci raz stretnú s tými žiakmi starými na iných planétach a ukážu si smer navzájom.“

Nastal moment ticha, vymenili si  niekoľko úsmevov a obaja pochopili, že majú dôležitú prácu pred sebou, do ktorej sa treba ihneď pustiť.

Malý princ sa rozlúčil a letel ďalej.