Večer, keď nemôžem spať.
Kornélia Beličková, Básnická zbierka „Z hĺbky mojej duše“
Je večer a ja zas nemôžem spať. Keď zavriem oči, čo asi bude sa mi zdať. Mohol by to byť sen o tom, Že som ešte dieťa s mamou a s mojim otcom. Dieťa vystrie ruku, podá, smeje sa, Pri každom bôli malom, mama, otec ozve sa. Sú tam dlho pri ňom, bdejú i trápia sa A ako rastie omúdrieva – spolu tešia sa. Prídu dni, keď zrazu dieťa dospeje, Samo vyberie sa, kam ho vietor odveje. Nik ho neposiela, býva to tak často, Predsa odchádza, aby Svoje šťastie našlo. A keď nájde to, v čom ho nachádza Vtedy láska celým bytím prechádza. Tá, z ktorej zrodí sa nový pár, Aby otcom, mamou každý z nich sa stal. Myslí si, už nie som dieťaťom, Veď aj ja rodičom som sa stal časom. Vtedy príde ten večer, keď nemôže spať Pretože o svoje dieťa , začne sa báť.